Smernica Rady 93/104/ES z 23. novembra 1993 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času a smernica 2003/34/ES, ktorá mení a dopĺňa smernicu Rady 93/104/ES, ustanovuje minimálne požiadavky v súvislosti s organizáciou pracovného času s cieľom zabezpečiť lepšiu úroveň bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov.
Od členských štátov sa žiadalo, aby transponovali smernicu do 1. augusta 2003. Transpozícia sa ukončila vo všetkých štátoch.

1. Definícia pracovného času

Článok 2 smernice definuje pracovný čas ako „akýkoľvek čas, počas ktorého pracovník pracuje, teda, je k dispozícii zamestnávateľovi a vykonáva svoje činnosti a povinnosti v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi a/alebo praxou.“ „Čas odpočinku“ sa definuje ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom“. V súlade s odôvodnením smernice neexistuje žiadna prechodná kategória: každú dobu možno považovať buď len za pracovný čas alebo čas odpočinku, pričom sa tieto dva pojmy navzájom vylučujú.

2. Prípadové právo súdneho dvora

Prípad SIMAP

V prípade SIMAP španielsky súd položil Súdnemu dvoru otázku, či by sa čas lekárov strávený na privolávanie v tímoch primárnej lekárskej starostlivosti – na báze buď fyzickej prítomnosti v zdravotníckom zariadení alebo súc v kontakte – mal považovať za pracovný čas alebo nadčas v zmysle smernice. Odpoveď Súdneho dvora znela, že „čas lekárov strávený čakaním na privolávanie, ktorí sú členmi tímov primárnej lekárskej starostlivosti sa musí považovať v jeho celosti ako pracovný čas a v prípadoch, keď sa to hodí, za nadčas v zmysle smernice 93/104 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, ak sa od nich žiada, aby boli prítomní v zdravotnom zariadení. Ak sú len v kontakte po celý čas čakania na privolávanie, iba čas súvisiaci so skutočným poskytovaním primárnej lekárskej starostlivosti sa musí považovať za pracovný čas“. Podľa Súdneho dvora je tento výklad v súlade s cieľom smernice, ktorá má zabezpečiť bezpečnosť a zdravie pracovníkov. Súdny dvor berie na vedomie, že ako to zdôraznil generálny obhajca v jeho posudku, vylúčenie povinnosti reagovať na privolanie z pracovného času, ak je vyžadovaná fyzická prítomnosť, by vážne ohrozilo tento cieľ.

V bode 48 rozsudku Súdny dvor konštatuje, že „charakteristické črty pracovného času sú prítomné v prípade času stráveného lekármi v tímoch primárnej lekárskej starostlivosti, kde sa vyžaduje ich prítomnosť v zdravotníckom zariadení. Niet sporu o tom, že počas dôb v službe na privolávanie podľa tých pravidiel sú splnené dve podmienky. Okrem toho, ak sa skutočne vykonaná činnosť rôzni podľa okolností, skutočnosť, že sú takíto lekári povinní byť prítomní a byť k dispozícii na pracovisku s cieľom poskytovať profesionálne služby znamená, že v tej chvíli vykonávajú svoje povinnosti“.

Prípad Jaeger

V tomto prípade sa od Súdneho dvora opäť žiadalo, aby predložil svoje stanovisko k definícii času stráveného lekármi, keď sa od nich žiada, aby boli fyzicky prítomní v nemocnici.

Súdny dvor potvrdil, že „smernica 93/104 sa musí vykladať v tom zmysle, že doba povinnosti strávená lekárom, keď je k dispozícii na privolanie (Bereitschaftdients), a jeho prítomnosť v nemocnici sa vyžaduje, sa musí považovať v celosti za pracovný čas pre účely tejto smernice, aj keď dotknutá osoba má povolené odpočívať na svojom pracovisku počas doby, keď sa jej služby nevyžadujú s takým výsledkom, že smernica vylučuje právne predpisy členského štátu, ktoré definujú dobu nečinnosti zamestnanca ako dobu odpočinku v kontexte takejto služby na privolanie.

Súdny dvor konštatuje (bod 63), že „samým rozhodujúcim faktorom pri úvahe, že charakteristické črty pojmu „pracovný čas“ v zmysle smernice 93/104 sú prítomné v prípade času stráveného lekármi, keď sú dispozícii na privolanie v nemocnici je, že sa od nich vyžaduje ich prítomnosť na mieste určenom zamestnávateľom a aby boli k dispozícii zamestnávateľovi, aby boli ihneď schopní poskytnúť svoje služby v prípade potreby. V skutočnosti, ako to azda naznačuje odsek 48 rozsudku v prípade SIMAP, tie povinnosti, ktoré dotknutým lekárom znemožňujú voľbu miesta, kde zotrvajú počas čakania, sa musia zaradiť do sféry výkonu ich povinností.“

Podľa Súdneho dvora (body 58 a 59) pojmy „pracovný čas a „čas odpočinku“ „predstavujú pojmy práva spoločenstva, ktoré sa musia definovať v súlade s objektívnymi charakteristikami odkazom na program a účel smernice… Iba takýto autonómny výklad môže smernici zabezpečiť plnú efektivitu a jednotné uplatňovanie týchto pojmov vo všetkých členských štátoch. Podľa toho fakt, že definícia pojmu pracovný čas sa odvoláva na „vnútroštátne právo alebo prax“ neznamená, že členský štát si môže jednostranne určiť rozsah pôsobnosti tohto pojmu. Štáty teda nesmú nijakým spôsobom podmieňovať právo zamestnancov mať pracovné doby a zodpovedajúce doby odpočinku, pretože toto právo je priamo zakotvené v ustanoveniach smernice“.

Dopad prípadového práva súdu

Pred rozsudkom v prípade SIMAP bol pojem pracovný čas všeobecne vykladaný tak, že doby nečinnosti počas času stráveného čakaním na privolanie nemohli byť definované ako pracovný čas.

Niektoré členské štáty mali ustanovenia o prechodných kategóriách (medzi pracovným časom a časom odpočinku), ako je pripravenosť pracovať, služba na privolanie, pohotovosť, cestovný čas, atď.

Vo väčšine členských štátov boli doby strávené nepracovaním počas služby na privolanie vylúčené z pracovného času na základe vyššie uvedeného výkladu pojmu pracovný čas alebo preto, lebo právne predpisy mali ustanovenie o prechodných dobách, počas ktorých zamestnanci nepracovali, ale museli byť pripravení v prípade potreby pracovať.

Preto prípadové právo Súdneho dvora malo veľký dopad pre členské štáty, ktoré nedefinovali čas strávený čakaním na privolanie, ktoré si vyžadovalo fyzickú prítomnosť na pracovisku v úplnej závislosti na pojme pracovný čas. Hoci dopad prípadového práva nemožno obmedziť len na zdravotnícky sektor, v tomto sektore je najväčší, keďže tu je práca, ktorá zahŕňa aj pravidelné služby na privolanie, relatívne bežne takto organizovaná (najmä práca lekárov).

Súlad podmienky maximálneho pracovného času 48 hodín týždenne vrátane času stráveného čakaním na privolanie znamená, že väčšina členských štátov musí zamestnať viac lekárov, aby tak zabezpečili rovnakú úroveň starostlivosti. Hodnotenie dopadu tohto faktu sa ešte len bude musieť uskutočniť na národnej úrovni a na úrovni spoločenstva.

3. Slovensko a platné právne predpisy

Individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti so zamestnávaním fyzických osôb právnickými osobami alebo fyzickými osobami a kolektívne pracovnoprávne vzťahy upravuje zákon č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov. Tento zákon sa vzťahuje aj na právne vzťahy pri výkone štátnej služby alebo pri výkone práce vo verejnom záujme, ak osobitný predpis neustanovuje inak.

Slovenská republika má v Zákonníku práce ustanovenia o prechodných kategóriách medzi pracovným časom a časom odpočinku, ako je napr. pracovná pohotovosť (t.j. pripravenosť pracovať). Z uvedeného dôvodu sú doby strávené nepracovaním počas služby na privolanie vylúčené z pracovného času.

Ustanovenia Zákonníka práce už v súčasnosti predstavujú pre rezort zdravotníctva určité limitujúce faktory v oblasti ľudských zdrojov a zabezpečovania pracovných pohotovostí. Ide napr. o ustanovenia upravujúce maximálny rozsah pracovného času (§ 85), pracovnej pohotovosti (§ 96), práce nadčas (§ 97), minimálny rozsah nepretržitého denného odpočinku (§ 92) a nepretržitého odpočinku v týždni (§ 93), ako aj ustanovenia zabezpečujúce ochranu zamestnancom pracujúcim v noci (§ 98). Možnosť uzatvorenia viacerých pracovných pomerov s tým istým zamestnancom, ktorú dáva zamestnávateľom Zákonník práce, nie je v prípade lekárov možné v praxi využiť. Zamestnávateľ totiž môže dohodnúť niekoľko pracovných pomerov s tým istým zamestnancom len na činnosti spočívajúce v prácach iného druhu (§ 50).

Osobitný limitujúci faktor, predovšetkým v prípade menších zdravotníckych zariadení, predstavuje proces odštátňovania a odchod množstva kvalifikovaných odborníkov z ústavných zdravotníckych zariadení do neštátnej sféry ambulantného typu, ktorých úbytok je citeľný najmä v rámci zabezpečovania nepretržitej prevádzky týchto zdravotníckych zariadení po skončení riadnej prevádzkovej doby.

4. Možné dopady na rezort zdravotníctva SR

Opätovné preskúmavanie smernice 93/104/ES z titulu prípadového práva Súdneho dvora môže následne viesť k zmene legislatívy jednotlivých členských krajín.

Do 31. decembra 2003 pracovný čas zamestnanca vrátane práce nadčas bol najviac 58 hodín týždenne. S účinnosťou od 1. januára 2004 je to 48 hodín. Ak by sa do tohto limitu zahŕňala aj doba výkonu pracovnej pohotovosti (t.j. čas čakania), zdravotnícke zariadenia by boli postavené pred úlohu optimalizovať organizáciu práce a zabezpečiť potrebný počet lekárov.

Komunikácia členských krajín o dopade precedenčného práva Európskeho súdneho dvora a o ďalšom možnom postupe pokračuje. Neformálne koordinačné stretnutie členských krajín, ktoré sa uskutočnilo 25. februára 2004 potvrdilo, že uplatňovanie smernice o pracovnom čase v súlade s výkladom Súdneho dvora nie je v členských krajinách realizovateľné. Ako jediné schodné riešenie pripadá do úvahy úprava a zmena existujúcej smernice. Ide však len o začiatok procesu, ktorého výsledok je podmienený konsenzom členských krajín.