Pracovný pomer na kratší pracovný čas podľa zákona NR SR č.311/2001 Z. z.
Zákonník práce v znení platnom od 1. apríla 2002
usmernenie k aplikácii vo verejnej službe

I.
Podľa § 1, ods. 5 zákona NR SR č. 313/2OO1 Z. z. o verejnej službe sa pracovnoprávne vzťahy zamestnancov verejnej služby, ktoré nie sú upravené v tomto zákone alebo v osobitnom predpise spravujú Zákonníkom práce (ďalej len ZP).
Zákon o verejnej službe v § 12 upravuje maximálnu dĺžku pracovného času, ktorá korešponduje s § 85 ZP. Definícia pojmu pracovného času je upravená v § 85, ods. 1 ZP, pod ktorým zákon rozumie časový úsek, v ktorom je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonáva prácu a plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou.

O rozvrhnutí pracovného času rozhoduje zamestnávateľ po dohode s príslušným odborovým orgánom. Na rozdiel od doterajšieho právne stavu ZP rozlišuje medzi pojmami zákonný pracovný čas (predstavuje najvyšší zákonný rozsah týždenného pracovného času), ustanovený pracovný čas (predstavuje pracovný čas ustanovený zamestnávateľom pre všetkých svojich zamestnancov alebo pre jednotlivé organizačné útvary v medziach zákonného týždenného pracovného času) a určený pracovný čas (predstavuje čas, ktorý je zamestnanec povinný odpracovať v príslušnom týždni po rozvrhnutí ustanoveného týždenného pracovného času).

II.
Zamestnávateľ môže v rámci systemizácie svojich pracovných miest v organizačnom poriadku vytvoriť aj pracovné miesta s ustanoveným kratším ako zákonným pracovným časom (§ 12 zákona o verejnej službe).

Zamestnávateľ je povinný podľa § 49, ods. 7 ZP zamestnancov a odborový orgán informovať o možnostiach pracovných miest na kratší pracovný čas a ustanovený pracovný čas.

Dohodnutie kratšieho pracovného času podľa § 49 ZP je možné výlučne na zmluvnom princípe nielen pokiaľ ide o jeho primárne dohodnutie v pracovnej zmluve, ale aj v prípade zmeny ustanoveného týždenného pracovného času na kratší pracovný čas (§ 49, ods. 2 ZP).

Na výkon kratšieho pracovného času pre iného zamestnávateľa potrebuje zamestnanec predchádzajúci písomný súhlas svojho zamestnávateľa, v prípade výkonu inej zárobkovej činnosti pre iného zamestnávateľa, ktorého predmet činnosti je zhodný s predmetom činnosti tohto zamestnávateľa. Zákaz výkonu inej zárobkovej činnosti vedúceho zamestnanca, ktorý je štatutárnym orgánom, a ďalších vedúcich zaradených na pracovných pozíciách ustanovených v pracovnom poriadku zamestnávateľa, je kogentne upravený v § 10 zákona o verejnej službe. Zo zákazu nie je možné udeliť výnimky podzákonnou normou.

Každý zamestnanec je povinný oznámiť svojmu zamestnávateľovi existenciu inej zárobkovej činnosti vykonávanej pre iných zamestnávateľov a dĺžku jeho pracovného času z týchto pracovnoprávnych vzťahov. Ide o notifikačnú povinnosť zamestnanca voči zamestnávateľovi podľa § 41, ods. 7 ZP, ktorej účelom je zabezpečenie plnenia maximálne prípustného rozsahu pracovného času zamestnávateľmi, 58 hodín týždenne, v zmysle § 85, ods. 6 ZP v spojení s novelizovaným § 252, ods. 2 ZP. Porušenie tejto povinnosti je porušením pracovnoprávnych predpisov. Za porušenie pracovnoprávnych predpisov sa považuje aj správanie zamestnávateľa, ktorý angažuje zamestnanca do pracovného pomeru napriek vedomosti o prekročení zákonného limitu pracovného času zamestnancom.

Ak zamestnávateľ v rámci systemizácie pracovných miest v organizačnom poriadku vytvorí pracovné miesta na kratší pracovný čas ako zákonný týždenný pracovný čas pre príslušnú kategóriu zamestnancov, ide o organizačnú zmenu na strane zamestnávateľa. Pokiaľ sú tieto pracovné miesta obsadené zamestnancami, s ktorými bol dohodnutý pracovný pomer na ustanovený zákonný pracovný čas (§ 12, ods. 1 zákona o verejnej službe) je povinný organizačnú zmenu s týmto zamestnancom dohodnúť. Ak medzi zamestnávateľom a dotknutým zamestnancom nedôjde k dohode o kratšom pracovnom čase, pre zamestnávateľa je daný postup v zmysle § 63, ods. 1, písm. b) ZP. Pri výpovedi z dôvodu nadbytočnosti v dôsledku organizačnej zmeny je zamestnávateľ, ktorý podlieha režimu zákona o verejnej službe, povinný rešpektovať § 8 zákona č. 313/2001 Z. z., v zmysle ktorého je výpovedná lehota pri výpovedi danej zamestnancovi, ktorý dovŕšil vek 45 rokov a vykonával verejnú službu najmenej 15 rokov (započítava sa aj čas odpracovaný podľa predpisov platných do 31. marca 2002) minimálne šesť mesiacov. Pre začiatok a plynutie výpovednej lehoty platí § 62, ods. 2 ZP.

Ak zamestnanec požiada zamestnávateľa o skrátenie ustanoveného týždenného pracovného času, zamestnávateľ mu vyhovie, ak to dovoľujú jeho prevádzkové možnosti. Na postup týkajúci sa zmeny ustanoveného týždenného pracovného času sa vzťahujú § 49, ods.1 až ods.7 Zákonníka práce. Ich základom je zmluvný princíp.



  • Pracovný pomer na kratší pracovný čas podľa zákona NR SR č.311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení platnom od 1. apríla 2002 usmernenie k aplikácii vo verejnej službe - verzia vo formáte PDF pre tlač