Aby sa štrajk mimo kolektívneho vyjednávania nezvýhodňoval oproti štrajkom podľa zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o kolektívnom vyjednávaní“), je nutné posudzovať legálnosť štrajku z hľadiska § 20 písm. g) zákona o kolektívnom vyjednávaní, t. j. dať odpoveď na otázku, či štrajk nestratil charakter legálnosti z toho dôvodu, že ním došlo k ohrozeniu života alebo zdravia občanov.

Neprítomnosť v práci štrajkujúceho pri legálnom štrajku nie je neospravedlnenou absenciou. Ak si tento zamestnanec nesplní svoju povinnosť pracovať preto, že realizuje svoje právo prácu prerušiť, je jeho neprítomnosť v práci legálna a teda ospravedlnená. Zamestnávateľ je povinný ju ospravedlniť. Zamestnávateľ môže iba skúmať, či bol štrajk legálny či nelegálny, a podľa toho postupovať pri kvalifikovaní absencie z dôvodu štrajku.

Mzda za dni štrajku, rovnako ako pri štrajku podľa zákona o kolektívnom vyjednávaní, štrajkujúcim neprináleží. To vyplýva aj z pojmu mzdy, ktorá je odmenou za vykonanú prácu. Ak nie je absencia z dôvodu legálnosti štrajku neospravedlnenou absenciou, a je absenciou ospravedlnenou, je teda legálny štrajk prekážkou v práci. Štrajkujúci nemôže mať ani nárok na dávky nemocenského poistenia, ktoré sa poskytuje namiesto mzdy.

Legálnosť štrajku vylučuje možnosť uplatniť voči štrajkujúcim sankcie postihujúce porušenie pracovnej disciplíny preto, že v dôsledku štrajku nepracovali. Neprichádza taktiež do úvahy krátenie dovolenky pre neospravedlnenú absenciu.

Pri štrajku mimo rámec zákona o kolektívnom vyjednávaní nemajú štrajkujúci výhody a ochranu, ktoré poskytuje zákon o kolektívnom vyjednávaní.

Podľa § 24 zákona o kolektívnom vyjednávaní sa účasť na štrajku v spore o uzavretie kolektívnej zmluvy, s výnimkou nezákonného štrajku, považuje na účely dôchodkového zabezpečenia za výkon práce a dobu zamestnania. Táto ochrana sa však nevťahuje na účastníkov štrajku mimo kolektívneho vyjednávania.